Žiadna fragmentácia.

V 17. storočí európska veda kladie základy moderného racionálneho myslenia. V tých rokoch sa vďaka Newtonovi a Descartovi formuje mechanický pohľad na skutočnosť: vesmír ako veľké hodiny. Osvietenie tento prístup posvätilo. Ľudský rozum sa stal najvyšším nástrojom porozumenia. Diderot zostavil Encyclopédie ako mapu celého ľudského poznania. Veda sa spoliehala na oddelenie a klasifikáciu. Všetko sa zdalo zrozumiteľné len vďaka rozdeleniu hmoty a javov na stále menšie časti. Dvadsiate storočie však znamenalo zlom. S kvantovou fyzikou stratil pojem izolovaného „objektu“ svoju pevnosť. Werner Heisenberg v roku 1927 sformuloval princíp neurčitosti. Niels Bohr tvrdil, že pozorovateľ a pozorované sú neoddeliteľné. Častice jednoducho „nie sú“ na jednom mieste: existujú ako pravdepodobnosti, vzťahy, polia interakcie. Realita nie je ako hodiny. Je skôr ako vlna, ktorá prechádza všetkým. Tieto intuície prekvapivo korešpondujú s niektorými filozofickými tradíciami. V Tao Te Ching, pripisovanom Laozi, vesmír nie je súborom častí, ale jedinečným tokom, Tao. V budhistickom myslení idea „inter-bytia“ rozpúšťa striktné hranice jednotlivca. Aj na Západe filozofi ako Spinoza alebo Whitehead navrhli relačný pohľad, v ktorom je každá entita definovaná svojím vzťahom k celku. Paradoxom je, že stále žijeme v dobe posadnutej fragmentáciou. Politika sa delí na nezlučiteľné frakcie. Vedecké disciplíny majú ťažkosti komunikovať medzi sebou . Spoločnosť sa segmentuje na uzavreté kultúry a skupiny. Dokonca aj psychológia rozdeľuje ľudskú bytosť na oddelené „funkcie“ a „procesy“. V tomto kontexte nie je zjednocujúce myslenie len intelektuálnou kuriozitou: javí sa ako provokácia. Prehodnotiť vesmír ako súvislé tkanivo nemusí byť abstraktným luxusom, ale kultúrnou nevyhnutnosťou. Ako napísal fyzik…